Preskočiť na obsah

Mario Vargas Llosa

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Nositeľ Nobelovej ceny
Nositeľ Nobelovej ceny
Jorge Mario Pedro Vargas Llosa
peruánsky spisovateľ
Mario Vargas Llosa
Osobné informácie
Narodenie28. marec 1936
 Arequipa, Peru
Úmrtie13. apríl 2025 (89 rokov)
 Lima, Peru
Národnosťperuánska, španielska
Zamestnaniespisovateľ, politik
ManželkaPatricia Llosa
Deti3 deti
Dielo
Žánreromán, poviedka
Literárne hnutiemagický realizmus
Významné práceMesto a psi, Zelený dom – román
Významné oceneniaNobelova cena za literatúru 2010, Rad čestnej légie 1985
PodpisMario Vargas Llosa, podpis
Odkazy
Mario Vargas Llosa na catedravargasllosa.org
Spolupracuj na CommonsMario Vargas Llosa
(multimediálne súbory na commons)

Mario Vargas Llosa celým menom Jorge Mario Pedro Vargas Llosa (* 28. marec 1936, Arequipa – † 13. apríl 2025, Lima)[1] bol peruánsky prozaik – románopisec.[1] Vo svojich dielach opisoval prostredie rodného Peru, jeho sociálny profil v prostrediach mesta, vidieka a prírody. Jeho dielo bolo ocenené v roku 2010 Nobelovou cenou za literatúru.[2]

Bol tiež aktívny v peruánskej politike. Jeho politické názory sa pohybovali medzi komunizmom a liberalizmom. Podporoval kubánsky režim Fidela Castra. V roku 1990 kandidoval za prezidenta vo voľbách za politickú pravo-stredovú formáciu v Peru – el Frente Democrático (FREDEMO). Bol to španielsky píšuci autor.

Život

[upraviť | upraviť zdroj]

Od 14 rokov študoval na vojenskej akadémii v Lime, čo poznačilo i jeho tvorbu, menovite tému prvého románu Mesto a psi. Zároveň študoval aj na Univerzite San Marcos v Lime a paralelne pracoval v rôznych profesiách: v literárnej revue a v komerčnom žurnále. Počas štúdií prenikol do komunistického hnutia, no stal sa jeho kritikom, hlavne bol proti stalinizmu. Počas kubánskej revolúcie oživil svoje revolučné názory a stál na strane Fidela Castra. V roku 1958 dosiahol doktorát na univerzite v Madride, kde mohol študovať vďaka štipendiu. Za novelu Židia dostal cenu Prix Leopoldo Alas a mohol sa odsťahovať do Paríža. Tu sa oženil s manželkou svojho strýka o 18 rokov staršou. Z tohto vzťahu získal inšpiráciu na napísanie románu La Tía Julia y el escribidor (Teta Júlia a škrabák). Neskôr sa druhýkrát oženil so sesternicou Patriciou Llosa, s ktorou mal tri deti.

Politické aktivity

[upraviť | upraviť zdroj]

Bol priťahovaný komunizmom v období svojich štúdií. Kubánska revolúcia sklamala jeho očakávania a priklonil sa k liberalizmu. Jeho postoj je hodnotený Serge Audierom z parížskej univerzity ako veľmi liberálny. Jeho intelektuálny vývoj bol ovplyvnený čítaním troch autorov: Karl Popper, Friedrich Hayek a Isaiah Berlin. Llosa založil v Peru liberálne hnutie Libertad.

Bol liberálnym kandidátom na prezidentské voľby v Peru v roku 1990. V druhom hlasovaní bol porazený Albertom Fujimorim. Odsťahoval sa do Španielska, do Madridu. Vláda Felipeho Gonzáleza mu udelila druhé občianstvo – španielske – v roku 1993. Na konferencii v roku 2010, 7. decembra, ako laureát Nobelovej ceny vyhlásil: „Ľúbim Španielsko tak ako Peru a moja vďačnosť je veľká. Bez Španielska by som nestál na tejto tribúne.“

V roku 2007 sa stal zakladajúcim členom strany Jednota, pokrok a demokracia (UPyD), ktorá je samodefinovaná ako strana progresu.

Dielo

[upraviť | upraviť zdroj]

Spolu so spisovateľmi Juliom Cortázarom, Carlosom Fuentesom, Gabrielom Garcíom Márquezom a José Donosom patril Mario Vargas Llosa do hnutia latinskoamerickej literárnej konjunktúry šesťdesiatych rokov. Ich štýl je vizionársky a bohatý na rozmanitosť výrazov. Je vyhľadávaný čitateľmi na celom svete, pretože odráža komplexnosť politického a umeleckého života na juhoamerickom kontinente. Výraznými črtami tohto života je hlavne malebnosť, kontrastnosť a paradoxnosť.

Llosa redigoval svoj prvý román Mesto psov v roku 1963 v Paríži. Priniesol mu popularitu a renomé v literárnom svete. Román bol preložený do temer dvadsiatich jazykov. Témou je život kadetov vojenskej školy v Lime, ktorých nazývali psi. Llosa je pozývaný na prednášky a konferencie na mnohých svetových univerzitách. Časťou kritiky je označovaný ako autor romantického vrenia. Jeho príbehy majú historický juhoamerický rámec. Vyznačujú sa dramatickým napätím, iróniou a ľubozvučným vyjadrovaním. Tematicky spracováva ľudové povesti a obdobie vojenských diktatúr. V románe Zelený dom[3] z roku 1966 opisuje život v peruánskom pralese a v mestečku Piura.

Medzi jeho dôležité diela patria aj romány Rozhovor v katedrále a Pantaleón a návštevníčky. Sú satirou fanatického militarizmu a religionizmu v Peru. Román Vojna konca sveta, ktorý pojednáva o brazílskej politike 19. stor., dosiahol veľký úspech a uznanie u publika a kritiky. Jeho román Kto zabil Palomina Molera sa zaoberá násilím v peruánskej politike. V 70. rokoch 20. storočia publikoval predovšetkým dva komornejšie ladené romány, eseje a memoáre.

Tvorba

[upraviť | upraviť zdroj]

Romány

[upraviť | upraviť zdroj]
  • Židia, Los jefes, 1959 (Les Caïds, in Les Chiots, suivi de Les Caïds, 1974)
  • Mesto a psi, La ciudad y los perros, 1963 (La Ville et les chiens, 1966), prix Biblioteca Breve, prix espagnol de la critique
  • Zelený dom, La casa verde, 1965 (La Maison verte), prix Rómulo Gallegos
  • Los cachorros, 1967 (Les Chiots, in Les Chiots, suivi de Les Caïds, 1974)
  • Rozhovor v katedrále, Conversación en La Catedral, 1969 (Conversation à la cathédrale, 1973)
  • Pantaleón a návštevníčky, Pantaleón y las visitadoras, 1973 (Pantaleón et les visiteuses, 1975)
  • Teta Júlia a škrabák, La tía Julia y el escribidor, 1977 (La tante Julia et le scribouillard, 1980)
  • Vojna konca sveta, La guerra del fin del mundo, 1981 (La Guerre de la fin du monde, 1983)
  • Historia de Mayta, 1984 (Histoire de Mayta, 1986)
  • Kto zabil Palomina Molera?, ¿Quién mató a Palomino Molero?, 1986 (Qui a tué Palomino Molero ?, 1987)
  • Rozprávač, El hablador, 1987 (L'Homme qui parle, 1989)
  • Elogio de la madrastra, 1988 (Éloge de la marâtre, 1990)
  • Lituma en los Andes, 1993 (Lituma dans les Andes, 1996), prix Planeta
  • Zošity Dona Rigoberta, Los cuadernos de don Rigoberto, 1997 (Les Cahiers de Don Rigoberto, 1998)
  • La Fiesta del chivo, 2000 (La fête au bouc, 2002)
  • Raj – trochu príliš ďaleko, El paraíso en la otra esquina, 2003 (Le Paradis – un peu plus loin, 2003)
  • Travesuras de la niña mala, 2006 (Tours et détours de la vilaine fille, 2006)
  • Ma parente d'Arequipa, octobre 2009 (L'Herne)
  • Ako som prežil svoj strach v lietadle, Comment j'ai vaincu ma peur de l'avion, octobre 2009 (L'Herne)
  • El sueño del celta (es), novembre 2010, inspiré par la vie de Roger Casement

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. ↑ a b TASR. Vo veku 89 rokov zomrel Mario Vargas Llosa, laureát Nobelovej ceny za literatúru. Aktuality.sk (Bratislava: Ringier Axel Springer Slovakia), 2025-04-14. Dostupné online [cit. 2025-04-14].
  2. ↑ Mario Vargas Llosa [online]. Nobel Prize Outreach, [cit. 2025-04-14]. Dostupné online.
  3. ↑ Mario Vargas Llosa: Zelený dom, Nakladateľstvo PRAVDA, 1982, slovenský preklad Dr. Oľga Hlaváčová, doslov Jarmila Srnenská, 1.vydanie,407 strán

Iné projekty

[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy

[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroj

[upraviť | upraviť zdroj]
  • Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Mario Vargas Llosa na francúzskej Wikipédii.
Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Mario_Vargas_Llosa&oldid=8018174“